V jednej veci sú ÚRSO a distribučky dobrí: zlodejinu a zbojstvo vydávajú za legálnu činnosť za účelom konania dobra v prospech spotrebiteľa. A nakoľko energetika bola do nedávna oblasť uzavretej spoločnosti, málokto jej detailne rozumie. Zákony a iná legislatíva sú tak chaoticky napísané, že im to dovoľuje robiť „v medziach“ zákona. Posledným príkladom je návrh distribučiek na „zrovnoprávnenie“ platby za rezerváciu kapacity výrobcov a odberateľov. Pod týmto klamlivým vyhlásením chcú aby sa platba za rezerváciu kapacity výrobcu (tzv. G-komponent) zvýšila na rovnakú hodnotu ako u spotrebiteľa.
Čo to predstavuje v detailných číslach je rozobraté na stránke SAPI: Číselná podstata G-komponentu. Tu si pozrieme dvojitú podstatu tejto lumpárny.
1. EU legislatíva výslovne dovoľuje zaviesť G-komponent, ale v maximálnej výške 0,5 €/MWh. Pri tom ako je navrhovaný, ale bude podľa typu zdroja od 8 €/MWh do viac ak 64 €/MWh. To znamená, že 16 krát až 128 krát prekračuje povolený limit.
2. Už to je samo osebe zlé, ale ohavnejšie je ako sa oháňajú zrovnoprávňovaním a pritom chcú aby sa za jednu vec platili poplatky dvakrát – na strane spotrebiteľa aj výrobcu.
Prirovnať rezerváciu kapacity k niečomu, čo bežne poznáme, je bohužiaľ pomerne ťažké. Najbližší príklad je asi diaľničná známka. Aj tou si kupujete „možnosť“ ísť po diaľnici. „Rezervujete“ si možnosť diaľnicu kedykoľvek využiť.
A teraz k tej dvojnásobnej platbe: najlepšie je príklad – zákazník je zo Žiliny a chce si dačo kúpiť v Bratislave – pôjde svojím autom a aj po diaľnici – musí si teda kúpiť diaľničnú známku. Ale predávajúci v Bratislave si predsa, pre to aby mohol prichádzajúcemu žilinčanovi niečo predať, nebude kupovať diaľničnú známku. To je proste starosť žilinčana.
No a v tomto prípade je distribučná sústava (distribučka) práve tá diaľnica. A popri tom hovoria, že aj predajca aj klient si musia kúpiť diaľničnú známku, lebo na prevoz toho tovaru od predajcu sa ku klientovi dostane po diaľnici.
ÚRSO vyhláškou č. 221/2013 zaviedla povinnosť výrobcov elektriny platiť elektrickú „diaľničnú známku“ aj druhej strane (v príkladu vyššie predajca) – len vo výške 30 % normálnej diaľničnej známky. Distribučky v záujme „rovnoprávnosti“ žiadajú aby si aj výrobca aj klient platil rovnakú „diaľničnú známku“ – rezerváciu kapacity. Za jeden prenos elektriny od výrobcu ku klientovi dve „diaľničné známky“.
Z prirovnania k diaľničnej známke je vidno, že jediný profitujúci je distribučka – lebo na rozdiel od tej známky – ona je ten ktorý dostane peniaze za rezerváciu kapacity.
A ešte je tu ďalší rozmer:
V prípade s normálnym tovarom, keby aj bol predajca (každý) si povinný kúpiť známku tiež, prosto ju dá do predajných nákladov – do ceny tovaru. Klient to bude musieť zaplatiť, lebo aj tak všetci predajcovia majú tú známku zahrnutú v cene. V takom prípade je šťastná distribučka – má dve platby, predajcovi je to jedno, lebo náklad presunul na klienta. A ten jediný je nešťastný lebo platil známku dvakrát. To je predstava rovnoprávnosti v podaní distribučky. Ja tomu hovorím zlodejina.
Bohužiaľ pre výrobcu elektriny (opäť predajca z príkladu) energetika je regulovaná oblasť a tú „diaľničnú známku“ si nesmie preniesť do nákladov. A zaplatí ju zo svojho zisku. A teraz sa dostávame k podstate „rovnoprávnosti“ podľa distribučky – výrobca aj klient sú nešťastný (obaja platia svoju známku) len distribučka opäť šťastná – má dve platby poplatku za jednu službu. Opäť ako v odstavci vyššie je to zlodejina, len na inom časti reťazca.
